I
Smiljana
Pred takmer tromi storočiami utekala jedna žena pred Turkami spolu s dvoma švagrinami, Ojdanou a Jasnou. Volala sa Smiljana. Najprv sa zastavili kdesi pri Čačaku, ale ich stádo oviec začalo chorľavieť a ktosi im povedal, že jediným liekom je útek do hôr, kde sa ovce zotavia. Pokračovali teda ďalej, až do Ljubiša, a prebrodili rieku Ljubišnicu. Rieka bola vtedy taká bohatá na ryby, že ovce pri brodení vynášali v rúne na breh pstruhy – a ženy to pokladali za znamenie, že dorazili. Usadili sa práve tam, na mieste, ktoré sa odvtedy volá Stara Kućetina („staré hospodárstvo“).
Rieka bola taká bohatá na ryby, že ovce pri brodení vynášali v rúne na breh pstruhy.
Netrvalo dlho a aga – miestny osmanský pán – z Alinho Potoku si Smiljanu obľúbil a rozhodol sa jej darovať pôdu pod Čigotou. Podmienka bola jednoduchá: jej dvaja synovia mali nasadnúť na kone a všetko, čo za jediný deň obídu, bude ich. Synovia hnali kone, čo im sily stačili, a na jednom vrchole jeden kôň od vyčerpania padol. Ten vrchol sa dodnes volá Konjoder – doslova „ten, čo zodral koňa“. Tak sa pôda pod Čigotou, získaná v ten deň, stala pôdou Smiljanićovcov.
Staré antropogeografické štúdie Zlatiboru (Ljubomir Ž. Mićić, 1906) zaznamenávajú rovnaké jadro príbehu: asi pred 300 rokmi prišli do Ljubiša tri švagriné a najstaršia z nich, Smiljana, sa usadila práve na Starej Kućetine. Od nej pochádza veľká rodina Smiljanić, ktorá sa neskôr rozšírila po celom zlatiborskom kraji – od Ojkovice a Čajetiny až po Užice a Čačak. Rodina slávi ako svoju slavu – sviatok rodového patróna – Đurđic, jesenný sviatok svätého Juraja (16. novembra). Z toho istého rodu pochádza aj generál Krsta Smiljanić, narodený v Ljubiši v roku 1868, veliteľ Drinskej divízie na Solúnskom fronte a neskôr bán (správca) Zetskej bánoviny – dieťa tej istej dediny a toho istého mena, ktorého pamätník dnes stojí pri jazere na Zlatibore.
II
Zakosi pred turizmom
Celé storočia po Smiljane zostávala pôda pod Čigotou tým, čím bola od počiatku – krasom, holou kamenistou zemou. Tam, kde dnes stoja naše chalupy, bol holý skalnatý svah s trochou trávy. Celoročne tu nikto nežil: zimy v tejto výške boli príliš kruté, a tak Zakosi ožívali až na jar. Každý rok časť rodiny vyháňala dobytok na pašu a zostávala tu až do jesene – v tom istom sezónnom rytme presunu stád, podľa ktorého žil celý Zlatibor. V lete sa kosili lúky, a odtiaľ má kraj svoje meno – zakosi, slnečné svahy vhodné na kosenie.
Týmto istým terénom kedysi prechádzali aj turecké karavány, po ceste, ktorá viedla ďalej do Čajetiny – tam sa karavány zdržiavali na dlhší odpočinok a nocľah. V neďalekom Međi Do dodnes stoja zvyšky starej krčmy, zrubu s niekoľkými izbami – tichého svedka čias, keď boli Zakosi zastávkou na ceste, a nie cieľom.
Až do roku 2000 zostávali Zakosi málo rozvinuté – len skromná, odľahlá víkendová osada, ďaleko od akéhokoľvek zhonu.
III
Zakosi dnes
Čo bolo celé storočia holým kameňom a letnou pašou, je dnes pokojným miestom na dovolenku – na úpätí Čigoty a Torniku, na tej istej pôde, ktorú podľa povesti dostala Smiljana pred tristo rokmi. Chalupy rodiny Smiljanić stoja práve tu, v osade, ktorá dodnes nesie jej meno: Smiljanića Zakosi (často aj Smiljanski Zakosi). Ten istý vzduch, ten istý slnečný svah, to isté ticho – len bez mrazu, ktorý kedysi pred zimou hnal ľudí dolu do dolín.